melanie a karamel: DEŇ PRED HONOM
Prebudila som sa pomerne skoro. Bolo to od vzrušenia? Možno. Každopádne zajtra je Hubert a ja si dnes chcem prichystať veci. Zoey ešte spala a ja som sa ani nečudovala. Zívajúc som si na seba natiahla nejaké veci a za šera som sa vybrala do stajne. Už bola odomknutá, no nie dlho. So zívaním som sa doplazila do sedlovne. Vytiahla som z rohu môj stojan na veci a otvorila skrinku. Dobre, čo beriem? Ako prvé určite endurančné sedlo. Položila som ho na najväčší výbežok na stojane. K nemu som prihodila aj strmene, ktoré som mala ešte od posledného tréningu na inom sedle. Unavene som si pretrela oči a znovu zazívala. Cez noc som spala tak tri hodiny. Ďalej nasledovala na stojan uzdečka. Skontrolovala som, či sú k nej všetky časti a pokračovala v inventúre. Zo šuflíčka skrinky som zobrala chrániče a pevnejšie botičky. Kto vie, kde budeme nakoniec skákať. A teraz už počasie nie je veľmi priaznivé. Spomenula som si na poučku, ktorú som čítala. Na ťažkú prácu určite gelovku! Roztržito som teda zobrala aj ju a položila ju na stojan. Ďalej budem určite potrebovať parelku, vodítko a odpocku na prestávku. Aj tie som hodila do mobilného stojanu a odtlačila ho ku Cassie. „Dobre ráno,“ zamumlala som. Do ruky som schmatla svoje špinavé jazdecké čižmy, opršanú helmu a začala ich čistiť. Zobrala som si erárne vedro a natočila doňho vlažnú vodu. Keď som stála, zobrala som si rovno dečku a odpocku a hodila ich do práčky. Zvolila som na nej program, dosypala trochu voňavej aviváže a sadla si s handričkou ku Cassie. „Prosím ťa, už to toľko nedrhni. Určite si nič nezabudla, nemáš šancu,“ zakrútila som nad ňou hlavou. Bola až paranoidná. „Ale zato ty si zabudla. Nemáš tu poprsák. Bude ti nápomocný, aby ti držal sedlo,“ zasmiala sa nervózne. „Och, máš pravdu,“ zamumlala som a zdvihla sa od čižmy, z ktorej som práve stierala handričkou blato. Vybrala som si zo skrinky poprsák a dala ho do stojana. Všetko postupne, najskôr umyjem tieto maličkosti a sedlo a uzda budú posledné. Dočista som vydrhla vysoké jazdecké čižmy aj helmu. Helmu som zotierala o to dôkladnejšie, že ju bude viac vidieť. Na konci čistenia sa už leskla. Skontrolovala som na nej remienky, či dobre držia všetky časti a či nie je niekde zlomená nejaká pracka. Všetko bolo v poriadku, tak som čistú prilbu položila k čižmám. Cassie už dočistila, prišla skôr ako ja. A je pravda, že ja som si túto atmosféru užívala. Vonku som vyliala vedro špinavej vody a znovu si napustila vlažnú. Botičky ani chrániče som nečistila, ešte som ich ani nepoužila. Dlho som s Karamelom veľmi nepracovala, čo ma mrzelo. Obidve veci som však riadne prezrela a skontrolovala každé zapínanie, či nie je pokazené. Po treťom uistení sa, že je všetko v poriadku som ich odložila bokom a vstala. Práve zapípala práčka s mojimi vecami. Zabudla som však nastaviť aj sušenie, dnes som vážne roztržitá. Ešte raz som sa pohrala s gombíčkami a koliečkom na práčke a nastavila sušenie. Znovu som sa vrátila k veciam a sadla si na zem. Zobrala som do ruky gelovku, ktorá mi trochu zašedla. Veľmi ťažko som ešte s Karamelom nepracovala, preto ju dostával len veľmi zriedka. Aj tak som gélovku prešla vlhkou handričkou a nechala vysušiť. Pokračovala som poprsákom. Nebol ešte použitý, ale namazať ho aj tak treba. Odložila som si na druhú kôpku ako umyté veci, k nemu sa vrátim neskôr. Nasledovali strmene. Oddelila som strmene od remienkov a remienky prešla vlhkou handričkou. Plastové časti strmeňov som umyla priamo vo vedre od blata a odložila ich na čistú kôpku. Kožené remienky som dala nabok, k poprsáku a pozerala, čo mi ešte zostalo. Zostala mi už iba uzdečka a sedlo. Zobrala som sedlo k sebe a umyla ho vlhkou handičkou presne tak, ako mi to včera opisovala Maki. Umyla som každý záhyb, každú štrbinu. Položila som ho nabok, aby vyschlo a zobrala si uzdečku. Oddelila som z nej zubadlo a umyla ho rovno pod vodovodným kohútikom. Rovnako ako obvykle, hneď po jazde. Pre istotu som zubadlo hneď pripojila k remienkom a umyla uzdečku v celku. Odložila som ju k sedlu, poprsáku a remienkom a postavila sa. Vyliala som vonku vedro a odložila ho. Prípravkom na kožu som umyla všetky časti, ktoré som mala z kože. Koža sa leskla a mne v nose zostala vôňa čističa na kožu. Aby som zajtra mala lepší sed, zobrala som prípravok na lepšiu priľnavosť a potrela ním celé posedlie. Na každom kuse postroja som riadne skontrolovala pevnosť každej pracky a jej funkčnosť. Umyla som všetky kovové časti a pripevnila kovovú časť strmeňa na remienky. Nastavila som na remienkoch dĺžku svojich nôh a potom pripla strmene k endurančnému sedlu. Všetky veci vrátane už vysušenej deky a podsedlovky som úhľadne poskladala na stojan a ten nechala v sedlovni pri svojej skrinke.
DEŇ HONU
Zobudila som sa tak, ako včera. Zoey ako včera spala a mne to pripomenulo včerajšok. Keď som si spomenula, ako som včera stresovala! Dnes už som úplne pokojná, hoc nejaké to mraučenie v bruchu bolo. Ako dobre, že som sa naučila zvládať trému takto dobre! Potichu som prešla k mojej stoličke. Mala som tam nachystanú sadu na Hon. Obliekla som si rajtky v hnedej farbe s celokoženým sedom. Boli mi trochu veľké, tak som si ich stiahla opaskom, ktorý mal na sebe vyobrazenie líšky. Včera som si zo súťažnej sady zobrala biele tričko s dlhým rukávom. na ktoré som si dala bundu. Sako pôjde ako posledné. Obula som si pérka, do ktorých som si dala termoponožky. Vlasy som si zaplietla do úhľadného vrkoča a ten si s gumičkou pripevnila do nie veľmi vysokého drdola. Ten sa mi ešte pod prilbu zmestí. Dobre, oblečená by som bola. Pokračujeme ďalej a to v stajni. Nebola som jediná, ktorá bola na nohách od včasného rána. Už tu bola Bloodye, Cassie, Mellysa a možno ešte niekto iný, ale toho som ešte nevidela. Včera som si na internete pozerala, ako zapletiem dnes Karamelovi hrivu. Rozhodla som sa pre sieťku, vyzerala veľmi efektne. Navyše mi včera prišli čierne gumičky z objednávky z internetu. Karamel ešte nežral, takže som to dobre vystihla. Ako prvé som zobrala kompletné čistenie a začala ho čistiť. Vyčesala som ho žiblkom tak, že som na ňom nenašla ani jedinú zlepenicu. Ďalej som zachytené kúsky blata na nohách vyčesala ryžiakom tak, že som videla každý jeden Karamelov odznak. Ako posledné som už z Karamela len odkefovala jemný prach. To však nebolo všetko. Vzala som hrebeň a začala valachovi rozčesávať pomotanú hrivu. Bola pravda, že som mu sem-tam niečo vytrhla, ale nebolo mi to ľúto. Karamela to aj tak nebolelo, pretože v hrive kone nemajú nervové zakončenia. Sčesala som všetku hrivu na jednu stranu a rozdelila ju na malé copíky. Postupovala som od zátylku smerom dolu krkom. Každý copík bol približne rovnako ďaleko od toho ďalšieho. Takto som vlastne vytvorila prvú radu. To bolo zatiaľ ľahké, no čo ďalej? V hlave som si premietala video, ktoré som videla. Spomenula som si na červené písmo v texte. Prvý copík od tylu nedelíme, len k nemu pridáme polovicu hrivy z copíku, ktorý je druhý v poradí. Ten som zagumičkovala približne v rovnakom odstupe, ako bol prvý od začiatku hrivy. Polovicu z druhého copíku som zagumičkovala k polovici tretiemu a tak si vytvorila druhú radu mriežky. Začínalo to vyzerať zaujímavo a pekne. Chcela som zapliesť celú hrivu, takže som pokračovala dolu. Stále som potrebovala čoraz menej gumičiek. Na poslednej, tretej vrstve bola už gumička iba jedna. Tak, Karamel bol nachystaný. Išla som mu pre raňajky, pretože v boxe už stepoval a udieral prednými kopytami do dverí. Kým Karamel raňajkoval, skúsila som to aj ja. Zobrala som si zo stolu čaj a osladila ho medom. Sadla som si na stoličku vedľa Cassie a snažila sa zapojiť do rozhovoru, ktorý tu vládol. Pochlipkávala som čaj, kým Sue nosila na vyhradený stôl jedlo. Potom som si zobrala tanier a snažila sa uchmatnúť si to najväčšie vajíčko natvrdo. Podarilo sa a ja som so svojim úlovkom (chlieb, šunka, kocka masla a vajíčko) sadla za stôl. Teraz už vrava utíchla, ozývalo sa len prežúvanie a sem tam buchnutie. Svoju porciu som jedla nezvyčajne dlho, musela som si posúvať jedlo dolu krkom pomocou čaju. Teraz som už ľutovala, že som si zobrala takú veľkú porciu. Nakoniec som však zjedla všetko a odniesla tanier. Potom som išla rýchlo na svoju izbu. „Ahoj,“ zamumlala som k Zoey náhlivo a prehrabávala sa vo veciach. Konečne som našla mobil a vytočila isté číslo. Po skončení hovoru som si zobrala červené jazdecké sako a dala si ho na seba. Taktiež som si zobrala na seba helmu - nechcela som riskovať. Dobre, mám všetko? Ešte raz som si skontrolovala svoje oblečenie a zakrútila sa pred Zoey. „Fajn?“ chcela som sa uistiť. Môj pokoj z rána bol fuč. Keď mi Zoey trikrát zopakovala, že vyzerám vhodne, obula som si namiesto pracovných pérok vyleštené čižmy a išla do stajne. Karamel spokojne stál v boxe a podriemkával. Bolo ešte len trištvrte na desať, ale aj tak to tu už začalo ožívať. Zo sedlovne som vytiahla svoj mobilný stojan, na ktorom boli nachystané veci zo včerajška. Ešte som k nim prihodila tyrkysovú hlávku a vodítko. Zastavila som pri Karamelovom boxe. „Vstávame!“ prehovorila som nervózne a zobrala do ruky ohávku s vodítkom. Vošla som do boxu a zastala pred valachom. Pretiahla som nánosník ohlávky cez Karamelov nos, až som mala nátylník na tyle. Pripla som ohlávku na vodítko a to uviazala o krúžok na boxe. Pritiahla som si bližšie stojan s vecami a začala strojiť. Ako prvé som na Karamela dala podsedlovku. Musela som sa zasmiať, ako na ryšiakovi žiarila. A akú špinavú som ju mala predtým. Starostlivo som plstenku narovnala a zobrala gélovku. Našťastie, včerajšie čistenie ju trochu vybielilo. Riadne som ju „naštelovala“ na plstenke. Medzitým to už začalo v stajni žiť a mne sa roztriasli ruky. Zobrala som endurančné sedlo a položila ho na valacha. Bolo trochu ťažšie, aspoň mne do ruky. Ale je pravda, že som ho aj divne chytila. Každopádne som ho na Karamela v poriadku dala a aj ho zapla na druhej strane podbrušníkom. Nebol to vôbec problém, Karamel sa nezvykne pri doťahovaní škľabiť. Teraz som mu však musela pripevniť poprsák. Bezradne som tam stála a pozerala sa na to množstvo praciek a zápiniek. Bezradne som obracala popruh v rukách, až ma napadlo vykuknúť z boxu, aby som našla pomoc. Ako prvú som zbadala Sue. „Sue? Prosím, poď mi pomôcť!“ zvolala som na ňu cez uličku a zakývala rukou. Sue s úsmevom, no rýchlym krokom prešla ku mne. „Čo sa deje?“ spýtala sa vecne. „Neviem zapnúť poprsák,“ priznala som a sklonila hlavu. „No poď, ukážem ti to,“ zasmiala sa Sue. „Vlastne je to jednoduché. Túto pracku zapneš o krúžok sedla tu a tu,“ ukazovala. „tento remeň musíš skrátiť, aby ti aj prakticky držal sedlo. To isté na druhej strane... hotovo!“ Ono to bolo vážne ľahké, chce to len trochu praxe. „Veľmi ďakujem!“ vyhŕkla som. „Nešla si sedlať nejak neskoro? Alebo si sa príliš zmotala? Zachvíľu je zraz. Podaj mi tie chrániče, pomôžem ti!“ Činila sa. Bola som rada, že mám pomoc. So Sue to išlo všetko rýchlejšie. Karamelovi sme následne nasadili aj pevné botičky. Dala som mu zároveň dolu klasickú ohlávku a namiesto nej som valachovi nasadila parelku, ku ktorej som pripla vodítko. To mi Sue špeciálnym bezpečnostným uzlom zauzlila okolo valachovho krku, aby sa nám nemotalo pod nohy. Vraj na to, aby mi ho uviazala o pás mám ešte príliš malú stabilitu v sedle. Každopádne, stihla som. Pred stajňou som na Karamela vysadla a v rýchlom kroku ho hnala na nádvorie. Ako inak, prišla som posledná. Rýchlo som sa pristavila v rade a započúvala sa do fanfáry, ktorú začali poľovníci. Dobre som tieto fanfáry poznala, otec bol kedysi poľovník. Teraz to však kvôli svojim kĺbom citlivým na zimu musel čiastočne zavesiť na klinec. On nechcel, aby som sem išla. Som zvedavá, či prišiel. Dnešný hon pôjdem za neho. Nikdy mi neveril, že sa dokážem vypracovať a dokážem nájsť súhru s niečím väčším, ako som ja. Počet účastníkov v rade nebol taký skromný, ako som si myslela. Oproti nám stál Vrchný lovec alias Oliver Paertson, Kitty a Bloodye. Ako som sa dozvedela, Kitty s pripnutým chvostom je tu za líšku a Bloodye za nejakého sudcu. Vraj je to odborne Master. Včera som telefonovala s rodičmi a sľúbili, že prídu. Ale ozaj prídu? Všimla som si v rade aj zopár osobností z Floresty. Hneď vedľa mňa „zaparkovala“ Sue kométu. Vedľa nej stála Lisa s nepokojným Impulzom. Naľavo odomňa som si všimla vedľa seba Nathana a Connora na svojich vlastných koňoch. Musím uznať, že boli pekné či už vo výbehu alebo pod sedlom. Karamela mám najradšej, aj keď sa im krásou nevyrovná. Fajnfáry dozneli a tichom sa rozliehal Niorin hlas. Čistým hlasom všetkým divákom predstavila Mastera, Líšku aj Olivera. Lise sa zjavne podarilo upokojiť Impulza, pretože už rozdávala stužky odpredu. Sue zosadla z Kométy a podala ju nejakému ochotnému pristojacemu. Nahla som sa zo sedla a zobrala od nej stužku. Otočila som sa a opatrne ju pripla Karamelovi na dečku. Nebola rovno ani na nejakom špeciálnom mieste, ale zo sedla toho veľa človek nenarobí a hlavne nevidí tak dobre, ako človek zo zeme. Veď preto jazdíme pod trénermi, nie? Zo sedla vidíš svet v inej perspektíve, ktorá je síce krásna, ale občas nepraktická. Z môjho zamyslenia ma prebudili až ďalšie lesné rohy. Líška krokom vyrazila smerom k lesu, nasledovaná Masterom a hlavným lovcom. Za nimi nasledovali chalani na svojich koňoch a nakoniec študentky. „Melanie, zostaň tu. My pôjdeme až za nimi ako lot nováčikov,“ zastavila ma Sue skôr, ako som stihla valacha rozhýbať a popohnať za ostatnými. Nedočkavo som Karamelovi dala holeň a pohla ho dopredu. Práve doznievali lesné rohy, keď sme vykročili na príjazdovú cestu. Akoby aj Karamel tušil, že sa niečo deje, dnes bol ochotnejší ako obvykle. Počula som za sebou Lisin smiech. „Mel, spomaľ trochu. A uvoľni sa, si príliš stuhnutá.“ Lisa mala pravdu. Ja som tak veľmi chcela dobehnúť líšku! A celkovo som sa veľmi tešila. Za lotom pred nami sme zabočili na vyšliapanú cestičku. Takmer nikto sa nerozprával, zatiaľ ešte nie. Cítila som Karamela, ako sa snaží vytiahnuť oťaže. Trochu som mu ich pritiahla a dostala sa na úroveň Sue, ktorá nás mala viac-menej viesť. Krátke povolenie oťaží Karamel využil a ihneď zastavil, zatiaľ čo si odtrhával trávu. Snažila som sa ho rozbehnúť a po úpornom boji sa mi to podarilo. Aby sme dohnali ostatných, naklusala som. Karamelovi sa najskôr nechcelo, no potom sa dal prehovoriť. Začala som vysadávať v rytme a znovu dobehla Sue. Mala som strach, že ma tu nechajú. Oh, to by bola hanba. Veď by som sa diskvalifikovala hneď na začiatku! Lot pred nami pokračoval v kluse čo znamenalo, že líška kluše ešte stále. „Uvoľni si ruky. Berieš Karího do huby,“ upozornila ma s úsmevom Sue. Dobre, ako tréner je vážne dôsledná. Donútila som sa uvoľniť plecia aj zápästia a zároveň nestratiť rytmus. Nebola som taká zlá, ako som si už veľakrát myslela na jazdiarni, keď sa Karí zaťal. Zbadala som, ako Karamel zdvihol hlavu a nastavil uši. Zjavne sa na niečo sústredil, čo bola aj pravda. Dostali sme sa na poľnú, ale širšiu cestu. Schválne som sa pozerala len krátko pred seba, nie až ďaleko pred lot pred nami. Chcela som si vychutnať všetko. Tú atmosféru, ktorá tu sálala. Ten pocit, že ovládam zviera o pol tony ťažšie ako ja a ono mi verí. Že ja verím Karamelovi. Prechádzali sme riedkym lesom, ktorý na mňa pôsobil čarovne. Išli sme po popadaných listoch rôznych farieb, podaktoré ešte viseli na stromoch a čakali, kým ich odtrhne Vietor. Sem-tam sa medzi holými stromami črtal vzdialený ihličnan, ktorý akoby túto pustinu oživoval. Lot pred nami prešiel do kroku, tak som urobila tak aj ja. „Kroook,“ zatiahla som a zostala ešte dobu hore. Potom som zasadla do sedla a stuhla v krížoch. Karamel reagoval ukážkovo, prešiel do opatrného kroku. Aj on si dával pozor na to, kam stúpa a ako. Musela som sa zasmiať na jeho našlapovaní. „Sue, pozri ako Karí našľapuje. Akoby mal za nohavice s niečím vnútri,“ chichúňala som sa ako pubertiačka. To sa jednoducho nedalo vydržať. Všimla som si, že Karamel zároveň pokukuje po listoch na stromoch, ktoré sme míňali. Zobrala som si ho viac na kontakt a jemne ho upozornila, že mu to nedovolím. Zrazu sa zozadu vzal krik Kitty. „Cválame!“ Chcela som hneď dať Karamelovi holeň, ale Sue ma zastavila. Počkala som, kým sme teda prišli na miesto, kde nacválavali ostatní a až potom stisla Karamela holeňami. Dobre, že aspoň Sue rozmýšľala. Nebolo by múdre cválať v listoch, hocktorý môže byť veľmi šmykľavý. Karamel skúsil klusať, ale keď som po ňom chcela ešte jedno zrýchlenie len zrýchľoval klus, až kým to viac nedokázal. Videl cválať aj kone okolo seba, čo mu určite dopomohlo. Cítila som ako vyskočil a už som sa húpala. Užívala som si tento pocit, prvý cval na lúke. Neriešila som teraz to, či budem Karamela vedieť zvládnuť. Zdvihla som sa v strmeňoch do stehenného sedu a dávala si pozor na ruky, aby som sa náhodou nezavesila do oťaží. Keď som mala občas nestabilný sed, prichytila som sa radšej sedla. Keď Karamel zabral na malom kopčeku, až mnou trhlo a stratila som rovnováhu. Prichytila som sa o dečku a našla znovu balans. Na moje prekvapenie, Karamel sa dal ovládať aj v tomto pomalom cvale. Vlastne mi vyhovovalo, že nie je besný ale skôr naopak, ide si svojim pomalým tempom. Pohodlne som stihla Karamela zatočiť za ostatnými koňmi. Teraz mi výnimočne nevadilo, že sa vlečieme takmer poslední. Toto okolie mi bolo známe, blížili sme sa k cvalovke, na ktorej som už bola vtedy s Karamelom. Áno, toto bol ten pekný les za ňou. Líška aj so skúsenejším lotom zabočila dolu, ku cvalovke. Zabočila som spolu s ostatními stále cválajúc dolu, k balíkom sena. „Klus!“ ozvali sa jazdci pred nami, ktorí už tiež prešli do klusu. „Klús,“ pretiahla som znovu a pritiahla oťaže. Zasadla som do sedla a previedla polovičnú zádrž. Karamel pekne klusal a ja som vysadávala. Išli sme z kopca, takže som mala pocit, že idem dolu. Ale nebolo tomu tak, ja som sedela kolmo. Iba pocitovo som bola naklonená. Prečo som sa nezaklonila? „Keď ide kôň dolu, má váhu na predku. Tým, že sa zakloníš, prenesieš váhu na jeho zadok a tak ho vyvážiš,“ spomenula som si na jednu z Nioriných poučiek. Všimla som si, že ideme k balíkom sena. „Len to nie,“ zastonala som potichu a modlila sa, aby Karamelovi nezišlo na um ochutnať. Vážne som si to myslela? Karí si to namieril priamo k nim. „Stoj,“ snažila som sa ho zastaviť. Nepomohlo to, tak som ho chcela otočiť. Ani to sa však nedalo. Dnes som nemala tušírku a Karamel išiel rovno k balíkom. „Nie, ideme k lotu!“ snažila som sa byť rozhodná a stočiť ho. Karamel sa však zaťal a odmietol odísť. Stále viac sa blížil, keď v tom zafúkal vietor. Tá protivná biela lesklá plachta, v ktorej je seno obvykle zabalené , sa pohla a zašušťala. Popritom hádzala záblesky odrážajúceho sa slnka. Karamel samozrejme odskočil, veď ono ho to chce zožrať! To, že som mu skončila na krku mu však žily netrhalo. „Ty si dilino,“ bola moja prvá veta, keď som sa vyškriabala naspäť do sedla. Bleskovo som Karamela otočila a rýchlym klusom som ho hnala k lotu, aby nám neušli. „Ty si tu usedela?“ spýtala sa Sue žartom. Venovala som jej pohľad plný hnevu. „To nie je smiešne,“ poznamenala som. Teraz som vážne nemala náladu na žarty, srdce som mala až v krku. Ani nehovorím o tom, že mi bije ako bláznivé. Stále vysadajúc som nasledovala lot a líšku až ku veľkému dubu. Všade bolo malinčie, okrem priechodu, ktorý ohraničovali jeho konáre. Kto vie, či ho niekto vysekal alebo tak zostal. Karamel na šušťanie pred ním zdvihol hlavu. „Ani sa neopováž,“ zavrčala som naňho. Bolo mi jasné, že nevie čo hovorím. Nepoznal význam slov, ale tón hlasu by poznať mohol. Toto bolo veľmi vážne varovanie odomňa. Pomedzi šuchot lístia som započula pravidelný klapot kopýt. Že by povozy s ľuďmi? Zrýchlil sa mi tep. Možno práve na tomto sú moji rodičia. Alebo na ďalšom? Zbadala som pred nami prekážky. Karamela som na druhú holeň nacválala a snažila sa ho udržať v rýchlom cvale. Čakala som však, že prekážky budú vyššie. Karamel vyrazil v rozumnom tempe, periférne som zazrela prvý povoz po našej ľavici. Taktiež som si všimla, že niekto z nášho začiatočníckeho lotu sa ma snaží prebehnúť na prekážku, na ktorej už boli dvaja ľudia. To teda nie! Nestihla som rozoznať kto to je, ale zrýchlila som. Dostali sme sa dopredu, až to ten vzadu vzdal. To už sme boli skoro pred skokom. Odhadom som dala valachovi odskokovú holeň, hoci mi veľmi nevyšla. Karamel aj tak skočil v správny moment. Aj keby odskočil neskôr, toto bola len jednoduchá prekážka. Nad skokom som sa vyšvihla do stehenného sedu. V tele mi pulzoval adrenalín, chcela som ukázať, že na to mám. Že jednoducho verím Karamelovi a on mne. Po prvej prekážke som zasadla a trochu Karamela spomalila, aby tak neletel. Na moje prekvapenie sa dal celkom rýchlo spomaliť, dokonca sa nechal holeňami zrovnať. Zobrala som si pravý kraj stromu, ten bližšie pri povoze. Od povozu nás delil svah. Nemala som však čas pozerať sa do povozu, dávala som si pozor na sed a holene. Včas som Karamela zmačkla holeňami a on sa nádherne preniesol ponad strom. Samozrejme som mu nad skokom povolila rukami vytiahnuť si krk. Rýchlo som pohladila valacha po krku a pokračovala. Cez poslednú prekážku sa Karamel prestal tlačiť dopredu a ja som ho musela riadne popchýňať aby držal tempo. Horko-ťažko sme preskočili aj túto prekážku. Spomalia som a zaradila sa približne do stredu lotu nováčikov, aby sa mal na koho valach zavesiť a zároveň, aby ho niekto tlačil odzadu. Všimla som si, že líška zabočila doprava, schodnou cestou k povozom. A zrazu tam bolo zopár bleskov z foťákov. Nasucho som prehltla. Karamel sa bude plašiť, už aj tak je dosť na strunách. Spolu s ostatnými som zamierila hore. Uf, vypili si blesky. Snažila som sa nájsť na povozoch rodičov. Hľadala som známe tváre, ktoré som však nenachádzala. Alebo predsa? Nebola som si istá, no myslím si, že boli na prvom povoze. Nestihla som ich riadne zachytiť, pretože Karamel sa ťahal k ostatným koňom v povozoch. „Karí, pokojne,“ snažila som sa ho presvedčiť, že tie kone nie sú zaujímavé a rozhodne sa nechcú blázniť. Zjavne bol v rovnakej eufórií ako ja, Ako zázračne sa mi to podarilo. Pohladila som ho po krku a šepla pár slov vďaky. Nemusela som s Karím trápne bojovať pred všetkými. Otočila som ho a popohnala za ostatnými, ďalej od tých koní. Spredu zaznela výzva, že sú tu užšie skoky. Rozhodla som sa Karamela spomaliť až bol skoro posledný. Za nami išla už iba Sue. Všetci diváci museli mať veľmi veľký zážitok z tohto honu, na druhej strane sa nám črtal pohľad na údolie. Kone pred nami zamierili k nejakej prekážke širokej na približne polovicu cesty, po ktorej sme išli. Na pohľad som ten prekážke neverila - bol to iba rozpadávajúci sa múrik. Donútila som Karího, aby ju obišiel. Bála som sa toho, že by Karamel chcel skok odfláknuť a ublížil si. V strede múriku boli síce latky slúžiace ako pokračovanie prekážky, ale tie práve niekto skákal a mne by nevyšiel krok. Pokračovala som ďalej, teraz sa dostávajúc viac do stredu lotu. Pred nami sa rozprestrela zelená lúka, bez kopcov či iných nerovností. Ako stvorená na halali! Možno už práve teraz Oliver zahlási začiatok! Stúpol mi adrenalín, čo malo za následok strnulosť. Musela som zmobilizovať všetky sily a uvoľniť sa. Karamel poklusával, pretože som ho spomalila. Nechcela som ho príliš hnať a tu si aspoň ušetrí nejaké sily. Asi v polovici lúky sme zahli doľava, na širšiu lesnú cestičku. Spredu som počula zastavovanie a fŕkanie koní. Zaradila som sa tak približne do stredu lotu a spomalila valacha polovičnou zádržou až do kroku. Po čase som si pred sebou všimla vodu. Karamel našpicoval uši smerom na hladinu a snažil sa poklusávať. Nemala som mu to za zlé, no nepovolila som. Keď som povedala krok, tak krok! Zastali sme v brode blízko kraja a ja som povolila oťaže. Keď Karamel necítil, že je na kontakte, skúsil stiahnuť hlavu. Keď necítil protitlak, sklonil hlavu úplne a začal sŕkavo piť. Samozrejme, oťaže som držala v rukách ale boli zahodené. Stiskom holení som Karamela po čase vyzvala, aby vykročil. Urobil tak a ja som ho pochválila. Keď bol brod úspešne za nami, kone okolo začali klusať. Aj ja som Karamela naklusala a rytmicky som začala vysadať. „Trochu choď do predklonu, aby si Karího vyvážila,“ dostala som upozornenie od Sue. Prikývla som a keď sme išli po kopčeku smerom hore, vysadávala som viac dopredu. Ani som nestihla registrovať, ako sme vyšli z lesa. Zrazu sme sa však ocitli na lúčke, ohraničenej lesom. Ďalšia, ktorá vyzerala dobre na halali. Šibla som pohľadom nabok a znovu na lišku - počkať, kde je líška? Zmätene som nasledovala lot na kopec. A v tom som ju uvidela - celý čas stála v podstate nad nami. Netrúfla som si Karamela naviesť rovno na strmý svah, radšej som ho popchla do rýchleho klusu a šikovne vyklusala o kúsok ďalej, kde bola naklonená rovina. Vydali sme sa doľava, čo sa Karamelovi najskôr nepáčilo. Vzpieral sa proti holeni a chcel ísť napravo, no nakoniec ho moja sila presvedčila, že jednoducho ho tam dostanem. Samozrejme, neťahala som ho tam tak, že by som mu rozorvala kútiky. Iba som naňho kládla stúpajúci tlak, ktorému sa Karamel podvolil. Zaostávali sme, pretože ostatní medzitým nacválali. Nuž aj ja som Karamela popchla do cvalu, hoci sa mu nechcelo. Kopírovala som valachov pohyb a pomaly doháňala ostatných. Ostatní brzdili kone, pretože pred nimi niečo bolo. Navyše sa tu stromy zužovali a dávali nám stále menší priestor. Ja som však s lenivým Karamelom držala pozíciu skoro na konci lotu. Pred nami sa objavili pneumatiky a na nich doska. Rozhodla som si to skočiť. Naviedla som Karamela na stred a holeňami si ho popravila približne na stred. Pred skokom som dala odskokovú, výraznú holeň a zároveň prechytila oťaže. Karamel zabral odzadu a odrazil sa, na čo som reagovala odľahčením chrbátu koňa. Nad skokom som trochu posunula ruky viac po krku a znovu zasadla. Celý čas som sledovala priestor niekde vpredu, pozerala som sa na ďalšiu lúku. Dosadla som do sedla a pokračovala s lotom. Bola som rada, že Karamel neriešil čo to pod ním je. Pohladila som ho po krku a pokračovala v húpavom cvale. Pred nami sa v diaľke črtala prekážka s barelmi. Nebola veľmi vysoká, ale tie barely mi rovnako ako múrik neboli príliš sympatické. Taktiež nájazd na prekážku nebol veľmi dobrý. Videla som, ako Kitty predvádza letmý preskok a ten som ešte s Karamelom nevedela. Stuhla som v bruchu a krížoch a spomalila do klusu. Vysadávala som v podstate kolmo hore a nasledovala Lisu, ktorá nás brala bokom tak, aby sme nikomu nezavadzali po doskoku. Karamelov dych bol rýchly, no ešte nie kritický. Takmer na čele lotu som klusala smerom k povozom, kde išli aj ostatní. Bola som zvedavá na ten, kde boli zapriahnutí dvaja obyčajní hnedáci. Mala som pocit, že som tam videla rodičov. Čím bližšie sme išli, tým viac som bola napätá. Rodičia nechceli podporovať moje jazdecké umenie, no dnes možno zmenia názor. Neisto som valachovi skrátila oťaže a prešla okolo druhého povozu. Na ten som sa ani nepozrela, moje oči boli prilepené na tom pred ním. A naozaj, zbadala som ich tam! Obaja sa usmievali a kývali mi. Netrúfla som si zamávať im, predviedla som podobný pozdrav ako na drezúre - jednou rukou som sa dotkla šiltu a úctivo som sklonila hlavu. Ešte raz som sa obhliadla a potom predbehla koč. Karamel sa chcel vrátiť, ale moje holene ho presvedčili k pohybu dopredu. A zrazu som to zbadala - provizorné uväzoviská, zaparkované autá a parkujúce povozy. A taktiež prekážky s povešanými vetvičkami. Celkovo tu bolo prekážok päť. V rýchlosti som sa rozhodla, ktorý skočím. Bude to asi ten najľahší. ROZHODLA SOM SA PRE TEN, LEBO DVOJSKOK VYZERAL AŤ PRÍLIŽ ŤAŽKÝ. KARAMELOVI STAČILO ĽAHKÉ POPCHNUTIE A UŽ CVÁLAL. DRŽALA SOM OBE OŤAŽE, CHYSTALA SOM SA ICH PUSTIŤ AŽ POČAS SKOKU. SKÁKALI SME UŽ AJ VYŠŠIE VECI, TO ZVLÁDNEM... DÚFAM. UŽ SME BOLI TAKMER TAM. PREDČASTNE SOM PUSTILA PRAVOU RUKOU OŤAŽ A PRECHYTILA JU DO PRAVEJ. SPOĽAHLA SOM SA NA SILU MOJICH HOLENÍ. VALACH SA ODRAZIL A JA SOM SA ZDVIHLA V SEDLE. NAJSKôR SOM SA VYŠVIHLA HORE, NO DRŽALA SOM SA RUKOU SEDLA. AŽ PRED VETVIČKAMI SOM ZISTILA, ŽE SOM KARÍHO NASMEROVALA AŽ MOC VPRAVO. AJ TAK SOM VŠAK ZDVIHLA RUKU A... ÁNO! PODARILO SA MI KONČEKMI PRSTOV ZACHYTIŤ VETVIČKU A ODTRHNÚŤ JU. Za skokom som Karamela spomalila a zasunula si vetvičku do vrecka saka, aspoň dočasne. Karamela som zastavila do kroku, nech sa môže vydýchať.